Vrámci zabehávania nášho autíčka sme sa vybrali na Slovensko. Všetky zápchy sa nám nejako vyhli alebo sa stihli odstrániť, kým sme sa k ním dostali. No a vzhľadom na upršané počasie sme nemali ani veľkú chuť nikde zastavovať a tak sme po šiestich hodinách dorazili do cieľa. Svetlá sa zapli samé, stierače podľa potreby tiež, Andrej viacmenej stláčal len gombíky tempomatu až po Bratislavu a ja som zatiaľ študovala ovládanie klimatizácie a okolitých tlačidiel. Až keď sme v Bratislave vyšli z tunela a odbočili na klasickú cestu smerujúcu do Stupavy, môj drahý skonštatoval, že konečne šoféruje a začal používať pedále a prevodovku. Tu som sa ale prebrala aj ja a došlo mi prečo sa ma ocino pýtal na výšku podvozku nášho auta. Zhíčkaní bavorskými cestami sme akosi zabudli, koľko jám a záplat sa dokáže na takú priemernú cestu zmestiť. Ale celkové cestovanie bolo celkom príjemné akurát trochu únavné.
Na cestu späť sme sa vybrali okolo pol deviatej ráno, čím sme sa vyhli ranným zápcham v Bratislave. Sprevádzalo nás krásne slnečné počasie a keďže sme mali celý deň pred sebou, spravili sme si dve príjemné prestávky v Rakúsku. Jednou z nich bolo Mondsee (mesačné jazero), blízko hraníc s Nemeckom. Túto časť cesty mám obzvlášť rada, lebo cesta vedie pomedzi Alpy a človek sa proste nevie vynadívať na okolie. Podobný pocit majú asi aj ostatní cestujúci, lebo parkoviská, ktoré majú navyše aj pekný výhľad a dobrú reštauráciu bývajú plné. Mondsee je jedno z tých veľkých jazier obklopených horami s množstvom plachetníc a jednoznačne patrí k miestam, od ktorých sa ťažko odtrháva pohľad. Nebyť toho, že nám myšlienky ťažila predstava posledného úseku domov, ktorý býva z pravidla najviac vyťažený, by sme tam ostali aj dlhšie.
