Človek, ktorý žije dlhšie v zahraničí väčšinou po čase zistí, že mu chýba nejaké jedlo alebo surovina, ktorú by v rodnej krajine zohnal na každom rohu a v cudzej krajine po nej niet ani chýru ani slychu. V Anglicku som si tak nejako zvykla, že mak je niečo ako nebezpečná droga, poriadny chlieb treba hľadať v poľskom obchode, výber syrov je mierne obmedzený a hlavne nájsť niečo neodtučnené je celkovo problém. Na druhej strane som ale začala jesť viac zeleniny a rýb a naučila som sa v kuchyni viac používať čínsku sójovú omáčku, cesnak a zázvor. V Bavorsku sa problém s pečivom a syrmi vytratil no a makovníky, buchty, či slivkové koláče sú samozrejmosťou. Tvaroh majú dobrý, aj keď ten taký hrudkový sme nenašli. O bryndzi zatiaľ iba snívame, ale možno ešte niečo podobné nájdeme na miestnych salašoch.
Jediné, čo mi tu v podstate asi najviac chýbalo bola klasická knedľa a až doteraz som bola zmierená s tým, že sa ju naučím robiť sama, keď som ju zrazu úplnou náhodou (hľadala som lístkové cesto) zbadala a naviac pri nej ležali ešte aj parené buchty. Jedny boli so slivkovým lekvárom a priloženým balíčkom s makom na posypanie. To už som sa ale musela oprieť o chladiaci box, aby som to predýchala :). Knedľu sme si hneď zobrali a spravili k nej segedínsky guláš a ja som zistila, ako málo stačí ku šťastiu.