Ešte pred dvoma rokmi by som si nad myšlienkoupromócií len povzdychla ako nad nejakým veľmi pekným
ale nereálnym snom a teraz som sedela navlečená v talári vo veľkej hale čakajúc na diplom. Ale po
poriadku. Ráno sme sa vybrali na univerzitu. Od ôsmej som si mohla vyzdvihnúť talár, potom sme mali
naplánované raňajky, prípadne prechádzku, no a o desiatej sme chceli ísť do haly, aby sme sa
usadili pol hodinku pred začatím promócií. Na univerzite sme zistili, že študentov naraz promuje
okolo 400 a ich dvojnásobný počet príbuzných už netrpezlivo čakal, kým sa otvoria dvere do haly. Z
nášho pôvodného plánu som stihla vyzdvihnúť talár, dať si zrýchlené raňajky, strčiť Andrejovi
vstupenku do haly do rúk a postaviť sa do rady na registráciu.
Odovzdávanie diplomov bolo rýchle sprevádzajúce potleskom a výskaním obecenstva. Ceremóniu
spestroval spev zboru a na konci sme si vpočuli aj anglickú hymnu. Zo všetkých študentov bolo len
asi 20 doktorandov, neviem, či sme obsadili vôbec prvú radu. Zvyšok tvorili inžinieri a bakalári.
Ak som aj mala predtým pocit, že nič neviem a že to možno spraví aj každý, tak tá hala ma
presvedčila o opaku. Bolo nás málo v odlišných decentných talároch s nafúknutou čapicou a promovali
sme prví. A aj keď sme cez pódium prechádzali naozaj rýchlo, pri počutí svojho mena a preberaní
diplomu bol na seba človek tak zvláštne hrdý a mal pocit, že predsa len niečo dokázal.
