Tento rok sme sa nejako nevedeli rozhodnúť kam na dovolenku. Moju tradičnú túžbu po výletoch prebila únava z práce a nahradila ju, na mňa veľmi neobvyklá, túžba ísť k moru na peknú piesočnú pláž a výlet spraviť maximálne tak do nejakej miestnej reštiky na nejakú tú špecialitku. Andrej nechcel vlastným ušiam veriť (po tých rokoch so mnou už zažil všeličo, ale takú dovolenku si možno iba tíško predstavoval, keď sme sa dali dokopy) a chytila ho mierna panika, čo tam vlastne budeme robiť. Rozmýšlali sme nad Ischiou, kde bolo naposledy úžasne, ale chcela som skúsiť niečo nové. Sardíniu treba rezervovať skôr kvôli cenám. Na Sicílií som si nevedela vybrať hotel v kombinácií s nejakým útulným mestečkom. No a nakoniec mi pod ruky prišla Mallorca a my sme sa vybrali do mesta Cala Ratjada na severovýchode ostrova.
Vnútro ostrova sme si prezreli cestou z letiska do hotela. Cesty majú veľmi pekné a široké, jediné čo nás zarazilo boli kruhové križovatky uprostred štvorprúdovej rýchlostnej cesty (žiadne mimoúrovňové križovatky). Slamenú trávu dopĺňal občas strom a až na pár domov to tam vyzeralo dosť vyľudnene. K blížiacemu sa pobrežiu sa to ale veľmi rýchlo zmenilo a pred očami sme mali rady hotelových komplexov a reštaurácií. Náš hotel (La Pineda) bol výborný, obklopený borovicovým lesom iba s dvoma chybami. Aj napriek mojej snahe vybrať, čo najmenší hotel to bol stále dosť veľký komplex a tak bol trochu problém vychutnať si raňajky a večeru v kľude a tichu. No a druhým nedostatkom bol nesmierne pomalý bar pri bazéne.
V meste sme našli tri pláže s priezračnou čistou vodou. Najviac sme ale chodili na pláž Cala Agulla, ktorá bola najdlhšia a dalo sa tam príjemne spať v tieni borovíc.
Oddýchli sme si výborne. Dokonca som nabrala svoju tradičnú energiu a tak sme sa ku koncu predsalen vybrali na výlet k majáku na najvýchodnejšom bode mesta. So špecialít sme nakoniec ochutnali iba Tapas a nejaký ten šalát a koláčik v hoteli. Problém bol, že sme nenašli niečo, čo by bolo typicky malorské. Mesto bolo plné nemeckých butikov, fastfood-ov a reštaurácií. Španielčinu sme počuli len zriedkavo a keď sme si konečne mysleli, že sme našli typickú reštauráciu dokonca aj so španielským názvom, tak nás oslovila čašníčka s úžasným nemeckým prízvukom. Ale aspoň sme jedli ryby celý týždeň a tie boli naozaj fantastické.
