Trošku retrospektívný článok, ale tak nejako som to musela zo seba vypísať. Myslela som si, že tehotenstvo a stres sa navzájom vylučujú, ale tuším sa priťahujú. Iné je to zo strachom, to mi príde prirodzené. Vždy, keď som sa cítila čudne, prvé čo ma napadlo bolo, či sa ma to malé bábo v mojom brušku dobre. Ale pod stresom myslím, skôr ten pocit, ktorý som mala vždy, keď som sa musela pre niečo rozhodnúť alebo niečo riešiť z lekárskeho hľadiska a takých chvíľ vôbec nebolo málo.
Prvé bolo vyšetrenie, či má dieťa podozrenie na Downov syndróm. Naschvál píšem podozrenie, lebo je to len hlúpa štatistika, podľa ktorej v mojom veku vyšetrenie vlastne ani nemá veľký zmysel. Po dlhšej debate s lekárkou vysvitlo, že ak absolvujem tento ultrazvuk, môžem tak vylepšiť výsledky pre moju vekovú kategóriu. Ale ak som proti odberu plodovej vody (pri ktorom reálne hrozí, že prídem aj o zdravé bábo), tak to vlastne nemá zmysel robiť. Výsledkom bolo pár neprespatých nocí a kopa myšlienok v hlave, či sa rozhodujem správne a v tehotenskej knižke sa mi do kolonky pre vyšetrenie zapísalo odmietla.
Ďalší problém cukor. Ja som si už tak nejako zvykla, že som, ako by Andrej povedal, sladučká, ale sestrička sa zakaždým na mňa pozerala s takou obavou, že som mala pocit, že ďalšieho rána sa nedožijem. A keď som ešte aj v cukrovom teste mierne prekročila povolené hodnoty, tie obavy prešli aj na mňa. S malou dušičkou som sa vybrala k diabetologičke, ktorá ma privítala celá vysmiata, že taký problém má každá druhá či tretia baba a že moja strava je výborná, akurát mám jesť menej a častejšie a priebežne merať hodnoty. Konečne mi niekto vysvetlil, čo to pre mňa vlastne znamená.
Stres pominul až do chvíle, kým moje výsledky neukazovali, že som dehydrovaná aj napriek tomu, že som pila tri litre vody denne. Dopátrať sa k pôvodu problému sa mi nepodarilo, v labáku nič nezistili a tak som proti čudným baktériám vybrala všeobecné antibiotiká proti infekcií a v duchu som sa modlila, aby zabrali, nech nemusím chodiť po ďalších lekároch. Pán Boh ma vypočul a nie poslednýkrát.
Keď som už mala pocit, že si v kľude vychutnám posledné týždne tehotenstva, naše bábo sa rozhodlo neotočiť. Vyskúšali sme moxibustion, čo je druh akupunktúry, pri ktorej sa zahrievajú špecifické body na tele čínskou cigarou. Vo väčšine prípadov to spôsobí, že bábo na deň dva prekvapene stíchne a potom sa zrazu otočí. U nás to nefungovalo, ale kúpeľňu sme po cigare vetrali asi týždeň, pálili v nej vonné sviečky a všetko muselo ísť do práčky. Potom som robila rôzne druhy mostíkov, stojku, skúšali sme to s hudbou a hýbajúcou sa baterkou po bruchu, ale Olivia vždy len zakopkala nožičkami a pokrútila hlavou a mala nás na háku. To bola tá zábavnejšia časť. Potom sme sa museli ísť prihlásiť na kliniku. Keď sme prišli na tú oproti nám, niekoľkokrát mi zopakovali, že oni vaginálny pôrod v takomto prípade nerobia a ustarostení vysvetľovali, že je to rizikové a potom ako z nejakej reklamy vytiahli na nás, že robia otáčanie z vonku a to sa nám dotrepala vysvetliť samotná vedúca lekárka celého oddelenia, aby nás nestratili ako zákaznikov. Boli milí a nakoniec sme si spravili aj termín na otáčanie, ale mne bolo zle z tých všetkých papierov o lokálnej anestézií, možných rizikách a z toho, že všetky cesty vedú k cisárskemu rezu. Nám bolo jasné, že na ten pôrod proste nemajú kvalifikáciu, ale aj tak nič moc na psychiku. A za to celé môže v princípe jedna chybná štúdia (Hannah ME), vďaka ktorej sa dve generácie lekárov vôbec neučili, ako taký pôrod viesť. Nehovorím, že neprináša viac rizík ako klasický pôrod, ale v prípade, že je dieťa v poriadku a aj rozmerovo sedí, tak je to určite lepšia alternatíva ako operácia (viac na túto tému). Naša pôrodná baba Anja nás poslala, aby sme sa zapísali aj v nemocnici v Neuperlachu v Mníchove (jedna z dvoch nemocníc v Mníchove, ktoré také pôrody umožňujú, hoci na stránkach druhej sme žiadne info o tom nenašli). Tam nám Dr. Sandner vysvetlil, všetko okolo pôrodu. S hlavou plnou informácií sme prišli domov a myslím, že to bola posledná kvapka, ktorá ma tak nejako psychicky položila. Anja mi párkrát volala, či som v poriadku. To je tak, keď vám nie je jedno, či vás rozrežú. Keby to nebolo jedno viacerým, tak by sa ten prístup zmenil. Ešteže sa držali tejto teórie aj v Neuperlachu aj napriek tomu, že pri opačnom pôrode musí byť pre istotu viac špecialistov ako normálne, pričom za to nemocnica dostane rovnaké peniaze a stále asi sedemkrát menej ako za cisársky rez a nie sú to malé sumy. Myslím, že Olivia mala toho tiež plné zuby. Deň pred vyšetrením na otočenie si povedala, že ide von a mala dosť na ponáhľo. Na obed sme prišli do nemocnice a o štvrť na sedem bola už vonku. Postarala sa nám aj o dobrú náladu, museli jej zatláčať rýchlo vystrkujúcu sa nožičku spať, až kým sa neposunula nižšie aj so zadkom. Ten pocit pohladkať potom chodidielko s mini prštekami tlačiace sa von bol nezabudnuteľný.
Celé to bolo zo šťastím, ale som strašne rada, že to tak dopadlo. No a o bruško som prišla skôr ako som si ho vlastne stihla užiť. Ešte dva týždne po pôrode som mala pri chytení brucha pocit, že v ňom niečo chýba.Nejako sme mali šťastie na ľudí, ktorí mali tiež pocit, že o tom, ako bude prebiehať pôrod by mala rozhodovať hlavne žena sama. Ja len dúfam, že tá hlúpa móda operatívnych zákrokov pri tak prirodzenom akte pominie a ženy budú informovanejšie a hlavne odolnejšie voči psychickému nátlaku lekárov.
