Posledný rok bol úžasný škoda len, že ubehol tak rýchlo. S Oliviou sme okrem iného chodili aj na dva zaujímavé kurzy a začali sme, keď mala zhruba štyri mesiace.
Jeden z nich (tu nazývaný PEKiP) bol založený na myšlienke českého detského psychológa doktora Jaroslava Kocha, ktorý sa zaoberal zmyslovou a motorickou stimuláciou deti do jedného roku. Podstata bola, že kým sme my mamy preberali všetko možné týkajúce sa našich ratolestí a dávali pozor, čo robia, naše deti sa nahé hrali a lozili. Aj keď som si nemyslela, že to spraví až taký rozdiel, Olivii sa bez plienky oveľa ľahšie otáčalo a štvornožkovalo. Vrámci PEKiP-u vyšla kopa knižiek, mňa najviac zaujala jedna obrázková s 50 hrami na pohyb pre takých drobcov.
Z úplne iného súdka bol druhý kurz vedený podľa doktorky Emmi Pikler. S heslom daj mi čas, aby som na to prišiel sám, si mamy posadali po obvode miestnosti a sledovali ako sa deti hrajú a riešia rôzne situácie. Musím povedať, že je jednoduché ukázať dieťaťu rovno ako má čo robiť, prípadne nečakať a spraviť to zaňho, ale je veľmi ťažké dieťa iba pozorovať a uveriť tomu, že vie oveľa lepšie, ako má čo spraviť a pomôcť mu iba keď o to požiada a komunikovať s ním s rešpektom aj keď je také malé a nehovorí. Práca Emmi Pikler je veľmi podobná Marie Montessori, obidve sa nechali uniesť myšlienkou Jeana Piageta, že ak dieťaťu povieme hneď riešenie, ukrátime ho o možnosť prísť na to samé. Akurát pani Pikler sa zaoberala iba deťmi do škôlkárskeho veku. K tomuto kurzu patrili ešte rodičovské večery bez detí, kde sme vždy pri čaji prebrali všetky možné problémy a ich potenciálne riešenia. Konkrétny typ na knihu nemám, ja som čítala požičané časopisy s článkami o Pikler metóde a zažívala teóriu v praxi, ale myslím, že čokoľvek venujúce sa tejto teórií sa oplatí čítať.
No a osvedčilo sa nám používanie znakovej reči. K tejto téme máme tri knižky: jedna s troškou teórie a s najpoužívanejšími výrazmi no a dve obrázkové, ktoré by sa mali používať s dieťaťom, k čomu sme sa ešte nedostali. Olivia si z toho množstva vecí, ktoré jej ukazujem, vybrala to, čo najviac potrebuje, aby sme ju pochopili a ukazovanie prispôsobila svojim schopnostiam, prípadne si vytvorila vlastné výrazy. Myslím, že je to jedno, lebo podstatné bolo zlepšenie komunikácie s ňou, čo sa nám podarilo.