S Oliviou som začala chodiť pred dvoma týždňami do jasli a ešte stále som z toho miesta a ľudí tam nadšená. Riadia sa Montessori princípmi, deti sú v skupine bez ohľadu na vek (takže sú ako súrodenci, väčší musia dávať pozor, aby neublížili menším a tí ich zase sledujú s otvorenými ústami) a môžu sa voľne hýbať po budove a navštevovať s ostatnými deťmi. Strašne veľa spievajú aj v doprovode s gitarou a majú pesničku na koniec hry, keď treba upratovať. Prvé štyri dni sme boli celý čas (asi hodinku) spolu. Olivia sa zoznamovala s prostredím, deťmi a vychovávateľkami (tie sú dve na 6-8 detí). Každým dňom bola smelšia a sledovala všetko na okolo. No a zamilovala sa do kúpeľne, s radosťou behala okolo malých umývadiel v jej výške a každého sledovala ako sa umýva alebo ide na záchod. Nasledujúce tri dni sme skúšali odlúčenie na 5 až 10 minút, čo zvládla celkom dobre, akurát sa trochu hnevala, že tam nie som. Ale pochopila podstatu, že keď odídem, chvílu sa pohrá a potom prídem a ideme domov. Páči sa mi, že trvajú na tom, aby lúčenie bolo vedomé. Deti, ktoré sú tam dlhšie už aj zatvárajú dvere za rodičmi a bežia sa hrať. Nasledujúce dni sme k tomu všetkému pridali spoločné spievanie, desiatu a predĺžili čas bezomňa. Dnes som s ňou už bola iba prvých desať minút a vyzdvihla som si ju po hodine vysmiatu, zaneprázdnenú s knižkou a autíčkom v rukách. Keď poviem, že ideme, rozbehne sa ku mne, začne všetkým kývať a ukáže na dvere.
