Olivia má rada tetu poštárku, resp. pochopila, že poštou sa dajú dostať super veci. Najprv jej prisla perina s vankúšom (tú sa jej chystám dať cez víkend), potom prišli super obliečky s mackami a sovami a nakoniec celý víkend čakala na pondelok, kedy jej poštár priniesol posteľ. Teraz keď zazvoní zvonček, uteká k dverám a hovorí pošta. Najprv pomáhala so skladaním a potom skúšala stabilitu skákaním po madraci. Posteľ prežila, myslím, že spokojnosť je na oboch stranách a izba jej ešte stále vonia borovicovým drevom. Prvú noc sa točila ako hodinky a chvíľu som musela pri nej sedieť, ale teraz už spinká super, akurát ju občas zakrývame. Na druhý deň sme jej dali pod posteľ aj šuflíky, tak si do jedného hneď s nadšením nasťahovala všetky knižky. Olivia dlhé slová skracuje a hovorí len prvú a poslednú slabiku a tak je z postieľky poka, z prasiatka prako a miesto kukurice povie kuca. V zásade jej nerozumiem iba keď povie niečo mimo kontextu, prípadne do toho povie ešte niečo nemecky, čo zneje ako úplne iné slovo v slovenčine. Ja potom začnem hádať, čo myslí a vznikajú z toho komické situácie plné Olivinho smiechu končiace rozžiarenou tváričkou, keď mama konečne rozumie.
