Olivia má šesť zubov a má chuť si ich čistiť kedykoľvek zbadá zubnú kefku. A vraj vďaka nim strúha strašné grimasy. Tlieska na ťap ťap ťapušky a keď počuje hudbu tancuje (a pokúša sa o to aj keď stojí sama). Baví ju hádzať si loptičku a chodiť za ňou a preliezať pri tom všetko, čo jej príde do cesty. Vie povedať mama a ukazuje ocko kedykoľvek ho počuje alebo hľadá. Ak niečo veľmi chce napr.
Posledný týždeň sme si naozaj užili. Olivia zrejme zistila, že zuby predsa len potrebuje a teraz to vyzerá, že sa jej tlačia von všetky naraz. Pravému hore sa už podarilo aj prerezať. Keď sa jej spýtam, či mi dá pusinku, nakloní sa ku mne s otvorenými ústami. Vie si dať ruky za hlavu a rada sa hrá baram baram buc. Keď s niečím skončí, alebo to už nechce robiť ukazuje hotovo.
Olivia začala už aj sedieť, keď sa hrá a strašne dobre sa na ňu pozerá. Vie sa hnevať, keď sa jej niečo nedarí a krčí noštekom, keď niečo nechce. U starkých sa naučila chodiť hore po schodoch. Zišla aj štyri schody dole dolu hlavou a potom naspäť hore rozčulujúc sa, že to tak nie celkom ide. Doma to už skušala bokom, tak si myslím, že je to na dobrej ceste. Inak je v kuse vysmiata a stále niečo vymýšľa.
Myslím, že Olivia ešte nepochopila rozbaľovanie vianočných darčekov, ale obsah sa jej páčil veľmi. Na moju veľkú radosť začala ukazovať prvé slová napr. že svetlo je zapnuté, že dojedla a ide sa poumývať, zakývať papá, aká veľká narastie a od babky sa naučila točiť ručičkou na “len tak tak všelijak”. Úspešne chodí niekoľkokrát denne na nočník a s nadšením sleduje splachovanie záchoda. No a rastie jej druhý zub.
To naše bábo obliekam v zásade iba postojačky. Prinútiť ju ležať sa mi darí iba veľmi krátko, kým jej vymením plienku. Akonáhle má zapnutú novú, pretočí sa na brucho, chytí hračku po ceste a pri prvej príležitosti sa postaví. Ale vie sa už aj pritúliť a dať pusinku, tak sa na ňu ani nedá hnevať :). Začala po byte chodiť s krabicou a vydrží celkom dlho. Po tom, čo zistila, že sa jej na schodoch šmýka a nevie zísť dolu, neskúša ísť hore, ale rada sa hrá na prvom schodíku.
Olivia je fascinovaná všetkým, čo vyvoláva nejakú akciu t.j. vypínače, gombíky, ktoré spôsobujú zvuk, za semaformi si ide v kočíku krk vykrútiť a zvedavo pozerá vo výťahu. A keď je z niečoho nadšená hlasno víska (napr. keď hrá jej obľúbená hudba, keď ideme von a keď sa vraciame domov). Zaujímavé je aj všetko, čo sa hýbe ako autá a bicykle. Pred nedávnom sme tu mali maliara. Keď videla ako natiera stenu, pozerala naňho s otvorenými ústami.
Pred nedávnom som v Oliviinej izbe namaľovala na stenu strom, nech to tam má veselšie. Maľovala som pre istotu vodovkami, aby sa to dalo pri najhoršom umyť. Ale dopadlo to celkom dobre, tak časom k nemu možno pribudnú aj nejaké zvieratká. O tom, že Oliviu presťahujeme do vlastnej izby sme rozmýšlali od vtedy, ako sme jej uzatvorili postieľku a znížili dno na najnižšiu úroveň, ale akosi ma od toho odrádzali dve veci.
Jediná medzi svojimi rovesníkmi, s ktorými sa hráva stojí, má veľa vlasov a žiadne zuby. Lomcuje ňou ďalší vývojový skok a tak je trochu náročnejšie uložiť ju spať. Najnovšie sa hráme schovávačku a naháňačku, pričom sa úžasne smeje a lozíme všetci traja po štyroch po celom byte. Dnes sa odvážila liezť popod stolom a stoličkou. Veľmi rada chodí von. Často sa postaví aj k balkónovým dverám, pozerá, čo je za sklom a keď ich otvorím, štvornožkuje von.
V komunikácií považujem za najťažšie, vedieť sa pozrieť na vec z pohľadu toho druhého, naučiť sa ho počúvať a vidieť pozitívne. Hovorí sa tomu asertívna komunikácia a fascinuje ma už dlhšiu dobu. Učí sa to ťažko, ale musím povedať, že Olivia je dokonalý trenažér. Nevie rozprávať, takže ju v tomto duchu nemôžem zle pochopiť alebo sa uraziť. Nevie byť vypočítava, nasleduje len svoje potreby a želania a snaží sa mi ich dať najavo.
Olívia už nestojí na špičkách, ale na celých chodidlách a naučila sa prisúvať k sebe nohy, tak pomaly začína obchádzať objekty, ktorých sa drží. Akurát jej chýba nejaký pud sebazáchovy, lebo občas keď stojí sa pustí a s prekvapením pozerá, že padá do zadu. Keď sa raz postaví, nechce si sadnúť. Kľakne alebo sadne si až keď už má naozaj dosť. No a nohy vystiera čo najčastejšie, takže posadiť ju do stoličky, alebo dať na štyri na zem je niekedy prakticky nemožné.